sque

Spoznal som ju úplne náhodou. Keď prišla bolo to veľmi rýchle ale napriek tej rýchlosti som si ju ihneď všimol. Neviem presne čo ma na nej zaujalo ale hneď mi bola veľmi sympatická. Vedel som, že sa s ňou nemôžem začať zbližovať, napriek tomu, že som po tom veľmi túžil. Okolnosti mi to nedovoľovali ale napriek tom som dúfal, že sa raz pominú. Dni plynuli a čím ďalej tým viac mi začala imponovať. Bola pekná a nevedel som čo sa za jej peknou tváričkou skrýva. Keď som pomaly začal tento tajuplný svet objavovať začal sa mi čím ďalej tým viac páčiť a už som nemohol prestať. Nebolo to hneď od začiatku také silne ale silnelo to vo mne o veľa rýchlejšie ako som si sám stíhal uvedomovať. Počas posledného týždňa som mal tu nádhernú možnosť byt s ňou sám a to veľmi dlho. Mal som čas objavovať a skúmať nove doteraz nepoznane kútiky jej duše. Začala ma fascinovať keď som zistil, že je úplne iná ako všetky tie ostatne... Bola iná a tým aj nedosažiteľná. Niekto iný mal to šťastie, že tento krásny svet v jej očiach objavil predo mnou. Tomu človeku závidím. Je to ale taká ticha závisť lebo viem, že ten človek ju urobil šťastnou. Je šťastná, že ho má a ľúbi ho každou svojou myšlienkou. Viem, že by ho nikdy nepodviedla a dúfam, že ani on ju. Napriek tomu ma ale jej osoba neprestala priťahovať a teraz keď je preč, tak ďaleko odo mňa ešte sa stále nedokážem od nej odpútať. Myslím na ňu a nedá mi nemôcť o nej ďalej rozmýšľať. Neviem či je to práve láska čo cítim ale viem, že by som dal čokoľvek čo mám za to, aby som mohol byť s ňou, s dievčaťom aké už asi druhý krát nestretnem. Nemyslím si, že sa mi ešte raz podarí nájsť taký krásny svet v niekoho očiach aký som našiel v tých, ktoré má ona. Teraz mi ostali už len fotky a viera, že ju možno o mesiac uvidím... viem ale, že ju nebudem môcť nikdy ľúbiť. Neviem či by som ju dokázal urobiť šťastnou a neviem, či by ma začala ľúbiť ona. Jej vzťah už nie je len o držaní rúk a vzájomných úsmevoch. Nechcem jej ho pokaziť. Asi to tak malo byt. Viem ale, že na ňu neprestanem myslieť a obdivovať ju. Je to presne to dievča o akom som už dlho sníval ale žiaľ ostane asi navždy iba krásnym snom, ktorý sa možno vždy na pár minúť zmení na takú moju tajnú realitu keď s ňou budem vonku na kamarátskom stretnutí... a možno mi to bude stačiť, možno aj nie. Viem len, že keď ma na rozlúčku krátko objala bol som najšťastnejší za posledných veľa rokov. Ona nevie čo mi tým objatím dala ale bolo to viac ako si vie predstaviť. Bolo to niečo nádherné čo ma bude tešiť až kým ju opäť neuvidím a nebudem ju môcť opäť objať. Bude to možno len objatie na rozlúčku ale pre mňa bude tým najkrajším objatím aké môžem len zažiť. Tak veľmi mi chýba...